4. POKĽAKNUTIE. KĽAČANIE.

4. POKĽAKNUTIE. KĽAČANIE.

Pokľaknutie je vzdanie úcty Pánovi. Robíme ho tak, že pri príchode do kostola a pri odchode z kostola pokľaknem, čiže sa dotknem pravým kolenom zeme. Nie 30 cm od dlažby. Robíme ho až, keď sa zastavíme v chôdzi – nie za pochodu. Nekľakáme si pri príchode do Domu nádeje, lebo tam nie je bohostánok.

Kľačanie vyjadruje pokoru pred Bohom, ktorý je väčší ako ja. Kľačíme na  dvoch kolenách vzpriamene, päty spolu a nesedíme na pätách. Kľačíme vtedy, keď je Pán Ježiš mimo bohostánku, čiže na premenenie, na Hľa, Baránok Boží a pri vyloženej Sviatosti oltárnej a najmä požehnaní s ňou ( aj vonku na procesiu na Veľkú noc a Božie telo).  1. BP: „ Ja som Pán, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov, okrem mňa“, tzn. ani nohavice ani silonky nemajú mať prednosť pred Bohom. Ak nevládzem kľaknúť alebo kľačať, ostanem stáť, ale nerobím neúctivé úkony.

Liturgický úkon čupenie neexistuje!

Úklon hlavou: malý: pri vyslovovaní Božích mien a pri prechádzaní popred oltár   hlboký: vo Verím v Boha pri slovách ... a mocou Ducha svätého... zohnem sa v páse akoby som sa chcel rukami dotknúť kolien.