2. PREŽEHNÁVANIE SA

2. PREŽEHNÁVANIE SA

Jedným zo znakov, že vyznávam katolícku vieru, je prežehnávanie sa. Robíme to tak, že sa značíme znakom svätého kríža a pritom hovoríme slová: v mene Otca i Syna i Ducha svätého, čím dávame najavo, že: 1. veríme v Boha v troch osobách; 2. patríme Ježišovi Kristovi ukrižovanému. Voláme to veľký kríž.

Prežehnať sa máme na začiatku a konci modlitby, pri vstupe a odchode z kostola, keď prechádzame okolo kostola a kríža, pred prácou a po práci, keď nás kňaz žehná , keď nám kňaz udeľuje rozhrešenie v spovedi...

Nežehnáme sa, keď kňaz žehná veľkonočné jedlá, sviece, vodu, rakvu v hrobe, ani keď nás incenzuje kadidlom... ani pred ani po sv. prijímaní.

Pri prežehnávaní si uvedomujem čo robím a ako to robím. Kríž, ktorý na sebe robím má byť vidno. Robíme to tak, že s vystretou otvorenou dlaňou sa dotknem čela, potom hrude (srdca), ľavého a pravého pleca a hovoríme: V mene Otca ( ruka na čele) i Syna (ruka na srdce) i Ducha ( ruka na ľavom pleci) svätého (ruka na pravom pleci). Amen (ruky zložím). Pred zrkadlom!

Prežehnávajme sa dôstojne, nie rýchlo a všelijako akoby sme odháňali muchy. Dajme vážnosť krížu, keď sa prežehnávame a skúsme pri tom myslieť na Boha ako Jeho deti. Všimnime si východných kresťanov –grkat. alebo pravoslávnych. Myslíme na to, že Pán Ježiš za nás zomrel na kríži, lebo nás miloval; prejavme mu svoju vďačnosť dôstojným znamením kríža, ktorým sa značíme pri prežehnávaní sa.