CEZ RELIKVIE ĎAKUJEME BOHU ZA DAR SVÄTCOV

Katolícka cirkev uctieva veľa nezvyčajných ostatkov svätcov, od kúskov tiel až po časti odevov či osobných predmetov. Nachádzajú sa v oltároch kostolov, mnohé aj po smrti putujú po rôznych miestach sveta. Pre niekoho to môže byť morbídne, pre iných neúctivé, no sú aj takí, ktorí na relikvie svätých nedajú dopustiť.
Dozvedáme sa aj o mnohých zázrakoch, uzdraveniach i nevysvetliteľných javoch, ktoré sa spájajú s modlitbou pri hroboch a relikviách svätých či dokonca s ich dotykom. „Uzdravuje iba Boh a relikvie sú len prostriedkom, cez ktoré koná. Samotné ostatky svätcov nie sú zázračné a nemajú silu mimo Boha. Vážime si ich len kvôli uctievaniu Boha ako to       o ctení si ostatkov mučeníkov trefne vyjadril sv. Hieronym -  ‚aby sme lepšie obdivovali toho, ktorého mučeníkmi sú.‘“
Svätci sú nám vďaka priamemu kontaktu s nimi cez ich ostatky bližší a na ich príhovor môžeme získať mnohé milosti. Sú bližšie pri Bohu ako my a môžu za nás orodovať.
Učenie Katolíckej cirkvi nám dáva za príklad čnosti svätorečených veriacich, ktorí boli verní Božej milosti a cez nich „uznáva moc Ducha svätosti, ktorý je v nej, a udržiava nádej veriacich tým, že im ich dáva za vzor a za orodovníkov. Svätci a svätice boli vždy prameňom a počiatkom obnovy v najťažších chvíľach dejín Cirkvi. Veď svätosť Cirkvi je tajomným prameňom a spoľahlivým kritériom jej apoštolskej činnosti a jej misionárskeho zápalu“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi 828).
Spájajú sa s odpustkami
Nájdeme ich v kostoloch či v kaplnkách na dôstojnom mieste. Ľuďom sa sprístupňujú najmä na sviatok daného svätca a vtedy sa spájajú s úplnými odpustkami. „Preto sa to volalo odpust, ľudia putovali do kostola na sviatok toho svätca, aby si ho pripomenuli a uctili a často bol samotný kostol odpustkový, čo znamená, že mal relikvie svojho patróna.“ Niektoré sú sprístupnené stále, závisí to od správcu farnosti, v niektorých prípadoch ich dokonca vlastnia aj veriaci v svojich domovoch, čo však mnohí kňazi neschvaľujú. Ja tým ako neúctu k svätým nevnímam, sám mám niekoľko relikvií, ktoré aj veriacim požičiavam. Zažil som vďaka tomu veľa krásnych svedectiev – od uzdravení až po dar detí pre páry, ktorým hovorili, že sú neplodné. 

Tri kategórie relikvií
Relikvie prvej triedy sú časti svätcovho tela, prípadne predmety, ktoré sa spájajú s udalosťami Ježišovho života – nástroje jeho umučenia či artefakty, ktoré súvisia s jeho narodením.
Druhotné relikvie sú kusy odevu a predmety, ktoré svätec používal alebo vytvoril, a tretí stupeň vyjadruje posvätené veci, ktoré boli v priamom kontakte s relikviami prvého stupňa, teda sa dotkli tela svätého. Môžu to byť ružence, kríže, prstene či zbožné obrázky.“

Relikvie aj v oltároch kostolov
Už od prvopočiatkov Cirkvi sa ľudia modlili pri hroboch mučeníkov a v deň toho mučeníka sa v mnohých prípadoch diali zázraky. Preto sa zaviedla prax, aby v každom oltári boli relikvie mučeníka. S týmto zvykom sa oficiálne stretávame približne vo 4. storočí, keď biskup (dnes svätec) Ambróz vložil do oltára v milánskej Bazilike sv. Petra a Pavla ostatky týchto apoštolov, ktoré doviezol z Ríma. Urobil tak i neskôr, v Bazilike Naboriana, dnešnej Bazilike sv. Ambróza v Miláne, keď do oltára uložil celé telá mučeníkov sv. Gervasia a Protasia. Nie vždy boli blízko novopostaveného kostola relikvie mučeníkov, preto sa rozmýšľalo o delení kostí, ich prenášaní na rôzne miesta či používaní predmetov, ktoré sa dotýkali ich tiel. Rím bol dlho proti kúskovaniu tiel (zachovaná zmienka z prelomu 6.-7. storočia od pápeža Gregora Veľkého), zatiaľ čo kresťanský Východ s tým problém nemal. Najprv sa totiž do oltára vkladali telesné ostatky mučeníkov, dnes to môžu byť aj iní svätci, nie je to však záväzné. Rímsky misál v bode 266 píše: „Je dobré, keď sa zachová zvyk vkladať do konsekrovaného oltára alebo pod oltár relikvie svätých, aj tých, čo neboli mučeníkmi. Treba však dbať na to, aby pravosť týchto relikvií bola zaručená.“ Biskupský ceremoniál zasa v bode 866 upozorňuje: „Pozostatky, ktoré sa majú vložiť do oltára, musia byť také veľké, aby bolo zrejmé, že sú to časti ľudského tela. Nie je prípustné, aby sa vkladali iba nepatrné pozostatky jedného alebo viacerých svätých. Treba si čo najstarostlivejšie overiť, či pozostatky, ktoré sa majú vložiť do oltára, sú pravé. Je lepšie posvätiť oltár bez pozostatkov, ako vložiť doň pozostatky, ktorých pravosť nie je overená.“ (Mgr. Ľudovít Gabriš, farár farnosti Navštívenia Panny Márie,  Červený Kameň).

Patrocínium Kostola svätého Mikuláša v Širokom

„Nejestvuje bohužiaľ písomný dokument, ktorý by dosvedčoval založenie farnosti či stavbu kostola. Michal Bober, farár v Širokom, v kanonickej vizitáii z roku 1773 píše: ´Možno povedať zakladajúc na dohade, že bol postavený za čias svätého Štefana I. Uhorského kráľa. Isté je, že v rozmedzi rokoch 1332-1337 už bol.“ GAZDA, P. História obce a farnosti Široké. s. 11.

Relikvie svätého Mikuláša sa nikde v archíve neuvádzajú, žeby v našej farnosti niekedy boli. Môžeme teda povedať, že sa k nám dostali po takmer 700 rokoch vďaka vdp. Ľudovítovi Gabrišovi, farárovi v Červenom Kameni a Štefanovi Kondisovi, nášmu farníkovi. Všetci sa nesmierne tešíme a ďakujeme Bohu za tento milostivý dar a vzor svätého Mikuláša z Myry pre nás a našich potomkov...
Relikvie boli v Kostole svätého Mikuláša v Širokom uložené na trvalo k ich ucteniu dňa 6. decembra 2020.